Zuzana Dunajčanová · 2014
Ako sa začala moja cesta
Knihy Zvoniace cedry Ruska vo mne zapálili túžbu vytvoriť rodový statok – priestor lásky, zdravia, slobody a života v súlade s prírodou.
V roku 2014 som prečítala knihy Zvoniace cedry Ruska od Vladimíra Megreho a v tej chvíli vo mne zahorela obrovská, neoblomná túžba vytvoriť vlastný rodový statok. Dávalo mi to obrovský a okamžitý zmysel, úplne bez akejkoľvek pochybnosti. Videla som v tom nesmierne praktickú cestu: ako si pestovať čisté, zdravé plody, ako žiť v úplnom súlade s prírodou, stať sa sebestačnou a vytvoriť prostredie pre výchovu šťastných a slobodných detí. Zároveň to však pre mňa znamenalo hlboký duchovný rozmer, zrýchľovanie mysle a nespočetné množstvo praktických aj hĺbkových návodov pre každodenný život. Cítila som, že práve rodový statok je tým kľúčom, ktorý v sebe nesie odpoveď na všetko.
Ale moja cesta sa v skutočnosti začala ešte oveľa skôr. Spustila ju akási vnútorná nespokojnosť, tichý, no vytrvalý hlas, ktorý sa ozýval z môjho vnútra. Mala som akoby všetko, čo by človek mohol chcieť, a predsa mi neustále niečo podstatné chýbalo. V duchu ma prenasledovali neúprosné otázky: Toto je naozaj všetko? Ozaj? Ale prečo sme chorí? Prečo sú ľudia nešťastní? Prečo je to hlavne o peniazoch? Prečo deti plačú, keď idú do škôlky? Prečo...
Tieto pálčivé otazníky ma nenechali chladnou, a tak som hľadala. Hľadala som spôsoby, ako sa zdravo stravovať, ako si sama vlastnoručne pestovať poctivé potraviny... až som sa cez toto neúnavné pátranie dostala práve k spomínaným knihám. Práve v nich som konečne našla odpovede, po ktorých moje srdce tak dlho prahlo. Neboli to len povrchné myšlienky či rýchle riešenia, aké nám dnes ponúka táto spoločnosť, ale niečo nesmierne hlboké. Objavila som pravdu o múdrosti našich predkov, o tom, kto vlastne vo svojej podstate sme, aký je skutočný zmysel nášho bytia a aké je naše pravé predurčenie.
A tak som započala moju novú cestu. Cestu tak nepochopiteľnú pre moje okolie...
Pre ľudí v mojom blízkosti, zvyknutých na tradičné vzorce, relatívne bežné istoty a moderné tempo života, bol môj nový pohľad na svet doslova šokom. Pozerali sa na mňa s nepochopením, s obavami a niekedy aj s neskrývanou ľútosťou. V ich očiach som opúšťala fungujúci svet a vydávala sa na romantickú, no v ich predstave nepraktickú a ťažkú cestu. Pýtali sa ma, prečo chcem opustiť pohodlie moderného systému, prečo sa chcem venovať práci so zemou a myšlienkam, ktoré sa im zdali utopické, naivné či priam nebezpečne vzdialené od reality všedného dňa.
Často som čelila spochybňovaniu, nevyžiadaným radám a tichému odstupu. Vykročiť z davu a ísť proti prúdu totiž nevytvára tlak len na človeka, ktorý sa rozhodol zmeniť svoj život, ale nevedomky stavia zrkadlo aj ľuďom naokolo. No zatiaľ čo oni videli krok späť a zbytočný únik z reality, ja som v hĺbke svojej duše cítila ten najväčší a najzdravší posun vpred. Pre nich to bol bláznivý nápad, pre mňa to bol prvý skutočný krok k pravde, k podstate a ku skutočnému životu.
Súčasne ma však každé jedno nepochopenie iba utvrdzovalo v tom, že som sa rozhodla správne. Vnútri ma hrial neopísateľný pokoj, pretože moja duša už poznala odpovede, ktoré tak dlho hľadala. Vedela som, že ma čaká výzva, ktorá si vyžiada odvahu, vytrvalosť a opustenie mnohých starých vzorcov. Avšak vedomie, že začínam tvoriť priestor lásky pre seba a svoje deti, domov, ktorý uzdravuje a navracia človeka k jeho pravému predurčeniu, bolo tisícnásobne silnejšie než akýkoľvek názor či pochybnosť z vonkajšieho sveta.